wz
 

Prosím, neprezývajte nášho pána premiéra žochárom

Prednedávnom v niektorých diskusných príspevkoch na portáli SME.sk nazvali diskutujúci nášho pána premiéra žochárom. Ako je vo zvyku na tomto portáli, diskutujúci sa vyslovujú o našom pánovi premiérovi značne nelichotivo a aj v tých diskusných príspevkoch to označenie žochár vyznelo tiež v hanebnom zmysle. Mám veľmi vážne výhrady, aby ste nášho pána premiéra nazývali žochárom.
Ako vidíte, napísal som to oslovenie malým písmenom. Veľkým písmenom by to znamenalo podľa gramatických pravidiel, že tu ide o občana Topoľčian. Aj v takomto prípade by to bolo diskutabilné, či je niekto občanom Topoľ-čian, keď sa tam v miestnej nemocnici narodil, ale býval alebo býva niekde inde. Ale o to mi tu nejde.
Janko Bohát Romanovský vo svojej knihe „Žochárske parády“ píše, že slovo žochár je niečo ako rodový titul. Niečo ako barón, gróf, firšt... Je to persona vyberanej klasy a nikto nevie, či hovorí vážne, alebo špásuje a trepe do luftu. O vážnom špásuje a sprostosti hovorí vážne. V tomto by pán premiér splnil požiadavku na oslovenie žochár, ale mám obavu, že v ostatnom nie.
Žochári boli v našom meste veľmi vážení a uznávaní ľudia, ako J.B. Romanovský píše. Boli to urastení siláci, ktorí hravo odniesli stokilový žoch surových koží pre miestnu garbiareň. Po čase garbiareň zanikla a žochári po jed-nom vymreli, ale cudzí ľudia začali volať týmto hrdým titulom všetkých Topoľčancov.
V Topoľčanoch sa však vedelo, že titul žochár sa nedá získať tak, že sa tam narodí alebo tam zopár rokov žije. Chce to, aby tam bol aj dedo a pradedo, baba i prababa, teda koreň i prakoreň, ako J.B. Romanovský napísal vo svojej knihe. Byť žochárom, znamenalo získať určité vrodené vlastnosti a životnú filozofiu. Som dosť starý, aby som sa pa-mätal na posledné zbytky žochárov, pretože v novšom čase počas masovej bytovej výstavby nastala imigrácia zo širo-kého okolia a potom boli už iba Žochári.
Žochári mali jednu typickú vrodenú vlastnosť, že si vedeli jeden z druhého robiť náramný posmech. Nevadilo, že bol niekto krčmový povaľač, živnostník, dochtor alebo veliký pán. Nikto nebol uchránený pred tým, aby si z neho niekto nevystrelil, alebo si z neho urobil dobrý deň a prču. Miestny povaľač, podvodník v kartách a myštičkár bol tak uznávaný, ako majster šuster, krajčír, cimrmaler alebo holič. Musel byť vtipný a mať zmysel pre srandu, aj keď to bolo na jeho účet. Asi si tak uľahčovali svoj životný údel, ktorý nebol zaiste ľahký.
Jedno však mali ešte niečo podobné, a to bola stará dobrá susedská závisť. Niežeby niekto závidel inému kozu, ako to bolo na Slovensku všade zvykom, ale závideli si takpovediac nehmotne. Napríklad tak, keby chcel niekto vy-niknúť, byť múdrejším, lepším a príliš nóbl. To mu ostatní nedovolili a znemožnili by ho všetkými spôsobmi, ktorými sa dalo. Nikto nemohol vyčnievať, trúfať si ísť po funkciách a honore. Na to musel prísť niekto cudzí, ktorému nevi-deli šušne v nose za mlada a jakú polievku varila jeho babka.
Jednoducho neznášali medzi sebou šplhúňov a karieristov. Na takých boli žochári móóc hákliví. A teraz si pred-stavte, že by mali medzi sebou takých, čo už od malička boli snaživí šplhúni, ambiciózni zväzáci a už prvých rokoch na vysokej škole vstupovali do politickej strany, aby prišli k nejakej fajn funkcii alebo kariére. To by s nimi urobili praví žochári krátky proces. Preto vás prosím, vážení diskutujúci, nenazývajte nášho pána premiéra žochárom. Keď už nie pre niečo iné, tak aspoň z piety k tým už dnes nežijúcim žochárom so svojskou životnou filozofiou.

 

  Späť||Dopredu

 TOPlist