wz
 
 

 Zachráňte tú slovenskú zem

Bol som vyzvaný na mojej mailovej adrese, aby som podpísal petíciu na záchranu slovenskej pôdy s podtitulom: „Zachráňte dedičstvo našich predkov pre budúcnosť našich detí“. Podpísal som. Prečo by aj nie? Zvlášť pod vplyvom nedávneho zážitku v obci Mlynky. Je to z hľadiska turizmu dosť atraktívna obec pre letné, ale najmä zimné obdobie. Je tam priamo z obce vedúci lyžiarsky vlek na vrch Gugel (nášsky Kruhová), čo vlastnenie pôdy v obci a v intraviláne ešte atraktivizuje.

Prvýkrát som bol v tej obci v roku 1968, keď som šiel navštíviť starých rodičov mojej manželky. Žili tam v malom domčeku priamo pod horou v kolónii, ktorú postavili vlastníci rudných baní pre svojich zamestnancov – baníkov. Od tej doby som tam bol niekoľkokrát. Starí baníci – dedkovia a ich babky už pomreli a v malých domčekoch bývajú ich potomkovia, alebo ich užívajú ako rekreačné chatky. Tohto roku som tam opäť strávil niekoľko dní a bol som náramne prekvapený, že cesta, ktorá viedla z domkárskej kolónie na vrch Gugel, po ktorej sme sa vždy vydávali hľadať huby, bola zahradená ; kovovou bránou na diaľkové elektrické ovládanie a do hory sme sa nemohli dostať. (Priložená fotografia.) Tá cesta bola aj posledná cesta dedka a babky mojej manželky, lebo tadiaľ viedla skrátka z domkárskej kolónie na miestny cintorín a my pozostalí sme ich po nej odprevádzali. Teraz, keď sme im chceli ísť položiť na hrob kvety a sviečky, museli sme sa driapať cez dva ploty, keďže sme nechceli ísť okľukou cez dedinu. Tou cestou sme chodili aj na huby na vrch Gugel a jeho okolie. Tentoraz sme sa museli driapať cez dva ploty, lebo priľahlý les odkúpil syn bývalej starostky obce a lekárnik, ktorý vlastní niekoľko lekárni v širšom okolí a z nášho podvyživeného zdravotníctva sa zmohol na luxusný penzión tesne vedľa lyžiarskeho vleku s prikúpením hory v jeho okolí.

Syn bývalej starostky má už tiež rozostavaný rozsiahly barák pod vlastnou horou na pasienku, kde sa vždy pásli kozy miestnych obyvateľov. Keď som liezol cez dva ploty nových majiteľov hory, snažil som sa potlačiť nepríjemný pocit, že nepovolene vstupujem na cudzí pozemok, i keď predtým sme tam voľne chodili zbierať huby alebo na cintorín. Majiteľ jedného domku mal osobnú potýčku s pánom lekárnikom, keď si chcel presadiť zopár smrečkov odvedľa. Pán nový majiteľ ho striktne upozornil, že tie smrečky patria jemu, hoci ich tam nikdy nesadil a boli to len také samorodáky.

Pred časom, za starostovania bývalej starostky, chceli si rozšíriť majitelia domčekov svoje záhradky pod horou, lebo sú to len také strmé kúsky trávnatej zeme a nedajú sa na nič použiť. Pani starostka to zamietla, pretože v blízkosti vedie verejná lesná cesta. Keď išlo o jej syna, tak to už bola iná káva. On to už kúpiť mohol a cestu si jednoducho ohradil a obranoval.

Spomínaná petícia vyzýva zabrániť predaj pozemkov zahraničným subjektom, aby sa naša slovenská zem nedostala do cudzích rúk, lebo je to vlastizrada a porušenie zvrchovanosti národa. Je mi to lautrjedno, či tú zem bude vlastniť Holanďan, Maďar alebo Nemec, keď budem mať voľný pohyb po ceste, ktorá je tam. Predpokladám, že si ju neodvezie tam do toho zahraničia. Zachvíľu sa dočkáme asi toho, že naši slovenskí zbohatlíci skúpia a ohradia vrchy, doliny a celé dediny ako toť títo dvaja alebo náš voľakedajší premiér, čo sa svojho času ledva zmohol na korzíčku a teraz skupuje usadlosti. Ako budeme zvrchovaní my ostatní, keď sa nebudeme mať ani kde popásť?

Texty k obrázkom: Cesta zrúbaná kovovou bránou
Tá istá cesta z pohľadu od Gugla, viď dolu...

 Späť||Dopredu

 TOPlist