wz
 
 

V posledných rokoch sa v našich médiách pomerne často vyskytujú kritiky na adresu našich súdov. Že sú pomalé, súdia si ako chcú, veľkých zlodejov obchádzajú a orientujú sa len na malých zlodejíčkov a pripisujú im mnohé iné neplechy. Keď chceme byť objektívni, tak by sme si mali uvedomiť, že nespokojnosť so súdmi bola vždy a nie je to len problém posledných rokov. Dejiny nám dávajú na to spústu príkladov už od doby Chammurapiho, ktorý vydal prvý zákonník. A to bolo fest dávno a moc sa o tom vtedy nepísalo. Ale i v nedávnejšej dobe sa to stávalo, keď sa písanie začalo dosť používať. Nechcem hovoriť o rímskom Pilátovi, lebo ten príbeh aj tak skoro každý pozná, ale môžem spomenúť jeho súčasníka Nasa Ovidiusa, ktorý bol slávny rímsky básnik a o súdnej nespravodlivosti vypisoval aj vo svojich básničkách. Nasa nechal odsúdiť do večného vyhnanstva cisár Oktavianus, lebo mu lozil za jeho dcérkou Júliou. Oktavianus si tak vyriešil svoj rodinný problém. Šmitec!
I mnohí iní mocní vládcovia si riešili cez súdy svoje problémy. O tom, ako mocní praktikovali rímske právo v takzvaných civilizovaných štátoch, by sa dala napísať celá knihovňa kníh. Možno stačí spomenúť slávnu inkvizíciu, náboženské pogromy, upaľovanie čarodejníc a kacírov a podobné ukážky právnej kultúry. Keď nejakému chamtivému kráľovi sa zachcelo okradnúť bohatý mníšsky rád, tak vytvoril súdny dvor, ktorý mníchov odsúdil na smrť a prepad majetku a bol šmitec. Nemusíme sa upriamovať iba na temný stredovek inkvizície, pogromov a templárov, lebo čas je pojem relatívny, ale sa môžeme zamerať i na ten náš stredovek. Každý z nás snáď v telke videl dokument, v ktorom nemecký sudca Roland Freisler súdil spiklencov, ktorí chceli nechať vybuchnúť Hitlera. Hrôza sa na ten dokument dívať a nie ešte stáť pred takýmto uvrieskaným sudcom, ktorý mal za sebou štúdium rímskeho práva. Podobný zážitok prežívalo asi aj milióny sovietskych občanov, ktorí sa ocitli pred sovietskymi sudcami. Málokto z tých občanov si to trúfal prežiť. Aj my sme mali ešte nedávno takých Octavianov, Freislerov, Višinských, Urvalkov (et cetera), čo obviňovali a súdili v mene mocných.
Mocní si takto vybavovali svoje účty prostredníctvom sudcov, hoci mnohým naivným občanom by sa mohlo zdať, že je to vinou sudcov. Preto nehaňme sudcov. Keď som o tom prednedávnom rozmýšľal, tak som prišiel na to, že sú to takí istí ľudia, ako každý iný človek. Aristoteles kedysi napísal, že človek je v podstate zviera a keď mu to umožníme, stane sa z neho beštia. Každý máme v sebe tie živočíšne sebecké gény a pudy, ktoré z nás robia zvieratá. Sokrates chodil počas slnečného dňa po Aténach s lampášom v ruke a hľadal človeka. Však mu to potom mocní človekovia zrátali. Nenechali sa provokovať od nejakého ošumelého filozofa a nechali ho odsúdiť na smrť požitím bolehlavu. Keďže v Aténach mali tú onú, jak sa hovorí..., tú demokraciu a nie plutokraciu a oligokraciu, tak potom, keď zistili, že Sokrata odsúdili neprávom, nechali tých sudcov a žalobcov odsúdiť na smrť alebo na vyhnanstvo. U nás, ako sme už boli spomenuli, tá aténska demokracia nám moc neštimuje a prikláňame sa radšej k tej našej domakaračiji. Kam by sme to dospeli, keby sme odsúdili všetkých tých sudcov a prokurátorov na smrť len preto, že niekedy odsúdili nevinného? To by sme prišli o všetkých sudcov.
Po prevrate som si kúpil knihu od Viléma Hejla „Správa o organizovanom násilí“, v ktorej autor píše o niektorých sudcoch a prokurátoroch ako o karieristoch a primitívoch, osobách bez obrysu a vlastnej chrbciny, s erudovanými charaktermi a mnohých z nich možno označiť za justičných vrahov. Sú to silné slová, ale autor ich dokladá množstvom prímerov a argumentov a niet dôvodu im neveriť. Treba k tomu podotknúť, že to boli najmä tí z tej starej gardy päťdesiatych rokov, kedy boli udeľované stovky doktorátov aktivistom, ktorí nemali ani maturitu a absolvovali len niekoľkotýždňový kurz z trestného práva. Vilém Hejl píše, že socialistická zákonnosť bola vtedy presadzovaná úplne nezákonnými prostriedkami a bolo vynakladané všetko úsilie, aby sa do senátu vyberali ľudia čo najobozretnejšie. Sudcovia boli lokaji režimu, plniaci stranícke direktíva. Od sudcov sa vtedy žiadalo, aby vedeli napočítať do dvadsať a potom už dávali zrovna doživotie alebo oprátku.
Tí novší sú už vzdelaní na právnických fakultách. Taký sudca za normalizácie nikoho na trest obesením neodsúdil za to, že sa správal protisocialisticky. Tí dávali len pár rokov za to, že niekto o nejakom debilnom papalášovi povedal, že je debilný papaláš, alebo vylepil plagát, na ktorom žiadal dodržiavanie ľudských práv. Alebo že niekto maril dozor nad cirkvou, pretože sa nedovolene na verejnosti pomodlil, alebo niekto nedovolene podnikal, alebo chcel zdrhnúť za hranice a inak ohrozoval socialistické zriadenie. Takíto sudcovia majú právo na svoju penziu, aby mohli v pohode spomínať a rozjímať a niežeby sme im dali vypiť bolehlav. U nás tých, čo súdili za komunistov nechali súdiť ďalej. Odvolávajú sa, že súdili dobre, podľa vtedy platných zákonov. Také niečo ako osobné svedomie alebo hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne im nič nehovorí. Sú naďalej cnostní a nevinní. Preto ich nehaňme!
Anatol France niekedy napísal, že nevinnosť býva zväčša šťastie než cnosť. Tí sudcovia mali jednoducho smolu, že boli na tom nesprávnom mieste. Keby stali z druhej strany súdnej tribúny, tak by takí cnostní asi neboli a dneska by sme ich nemali dôvod haniť. Vyprával som sa kedysi s jedným odsúdeným zlodejom, a ten mi povedal, že keby zarobil priemerný štatistický plat, aký udávajú v novinách, tak by nikdy nekradol. Mal pech, že v každom zamestnaní, ktorým prešiel, to nebolo ani polovicu z toho štatistického priemeru, a preto si prilepšoval kradnutím. Keby mal šťastie a zamestnal sa ako sudca, nemusel by kradnúť a mohol byť cnostný a spravodlivý. Naši sudcovia svojho času požadovali zvýšenie platov na päťnásobok priemerného štatistického platu, aby mohli byť cnostní a lepšie odolávali pokušeniu brať úplatky. Aj dôchodky si vybavili vyššie, s akýmisi nadštandardnými príplatkami podľa odslúžených rokov, takže teraz ich môžu mať vyššie než penzionovaný prezident, ako o tom písali v novinách. V dobe, keď vo vláde a v parlamente odsúhlasili úsporné opatrenia a zmrazenie miezd, sudcovia prostredníctvom svojho Ústavného súdu si odklepli, že ich sa to nemôže týkať, lebo by to bolo ohrozenie ich sudcovskej nezávislosti a tým aj ohrozenie tretej zložky moci v štáte.
Stačilo, aby bol spomínaný zlodej na správnom mieste a mal ten správny úrad. Hovorí sa, že kto má úrad, ten má aj rozum a moc. Predstavte si, že by tí sudcovia boli na mieste bezdomovca Pištu, ktorý bol odsúdený na rok do väzenia, že ukradol v supermarkete dve pivá a čokoládu. To si píšte, že o nejakú čokoládu a pivo by tam nešlo, ale zostali by po nich regály riadne vybielené. Veď sú to tiež len ľudia, aj keď majú teraz moc a ešte k tomu sú teraz aj nezávislí.
Tí naši sudcovia tak túžili po nezávislosti, že teraz sú úplne nezávislí od všetkého. Vládne tam vraj nezávislá samospráva. Súdy sú teraz nezávislé od politiky, občanov, dokonca aj od spravodlivosti a zdravého rozumu. Veď ako inak je možno vysvetliť to množstvo absurdných rozsudkov, o ktorých sa môžete každú chvíľu dočítať v novinách? Spomeniem len prípad, ktorý som uviedol v úvodnej kapitole tejto knižky, alebo aj môj osobný prípad, ktorý som už taktiež na patričnom mieste uverejnil. To so spravodlivosťou nemá absolútne čo spoločného, ale ani so zdravým rozumom. Rozum však v tomto svete nikdy nevládol. Celé dejiny človečenstva nám to potvrdzujú. S tým sa musíme jednoducho zmieriť.
Alebo predsa by tam len nejaká závislosť bola? Mnohí o tom nepochybujú. I pri mojom sklone veriť v dobro som ochotný sa prikloniť k tomu názoru aj ja, že to tak môže byť. Veď vieme, že sú to len človekovia, o ktorých už v starých Aténach nemali dobrú mienku. Preto si myslím, že kontrola moci je potrebná aj v súdnictve, hoci sa sudcovia tomu bránia, keď sú takí nezávislí. A vedia sa za to aj súdiť a to pomerne úspešne ako nám to mnohé príklady potvrdzujú. Však o tých rozsudkoch si sami kolegiálne rozhodujú a akí by to boli kolegovia, keby si navzájom nevyhoveli? Preto ich nehaňme za tú príkladnú kolegialitu.
Možno by nám prišlo k duhu, keby sme si zaviedli anglo-saský systém súdnictva, kde sudca nerozhoduje o vine či nevine. Stáva sa, že sudca môže by zaujatý, podplatený alebo len neukojený, alebo čo, a potom všelijako odsudzuje. U anglosasov rozhoduje nezávislá občianska porota, ktorá je mnohopočetná a len tak ľahko by sa podplatiť nedala alebo zaujať. Ale aj tam sa stávajú sem-tam kiksy, ako sa máme možnosť dočítať sem-tam v novinách, takže ani tam nemajú taký spoľah na spravodlivosť.
Náboženskí veriaci ľudia sa môžu spoliehať aspoň na Božie súdy, hoci aj tie melú pomaly ako tie naše súdy. Ale minule som si znovu prečítal v Novom zákone evanjelium Zjavenie od apoštola Jána a prišiel som k záveru, že ani tí veriaci sa nemajú na bohviečo tešiť. Hrôza ma z toho pojímala. Byť roztrieskaný železnou palicou ako hlinený hrniec a nechať sa štípať škorpiónmi a podobný výkon spravodlivosti, ako sa tam popisuje, tiež neni nejaké terno. Janko-báči ako aj ostatní evanjelisti síce písali svoje evanjeliá len pre Židov a na nás neobrezaných pohanov pritom nemysleli. To len Palino od Šavlových z Tarsu nás do toho zatiahol, ale to bolo pár desaťročí po Kristovom ukrižovaní. A tak nám zostáva, aspoň tým veriacim, sa modliť a kajať. Neveriaci ateisti nech idú do najbližšieho pubu, dajú si tam zo dve čáročky a zalejú to juhoafrickým pivom a potom nech idú pozerať tie naše televízne programy s celebritami a politikmi, a to sa im bude zaiste počítať pri Poslednom súde ako kajanie, ale aj tak môžeme byť radi, že na tých našich súdoch nás netrieskajú železnými tyčami a nenechajú nás štípať kdejakou háveďou. Preto nehaňme tie naše súdy.


Späť||Dopredu

TOPlist