wz
 
Prezentácia BaťoTŕň Písmo a kaligrafia SlovakNávštevná kniha
 

Najlepší Slovák na svete

Predseda Matice slovenskej volal telefonicky do parlamentu. Slúchadlo zdvihol predseda Super národnej strany a predstavil sa:
„Tu je najlepší Slovák na svete:“
„Ó, prepáčte, to je omyl. Zrejme som vyťukal vlastné číslo,“ – reagoval okamžite predseda MS a zložil slúchadlo.

Tento bradatý vtip nás nabudí popremýšľať, kto je vlastne najlepší Slovák. Pred pár rokmi to bola veľmi aktuálna otázka, pretože boli dobrí Slováci a zlí Slováci. Tým zlým bolo nadávané do janičiarov, zapredancov, kozmopolitov a čechoslovakistov. Bolo to aktuálne najmä preto, že sa jednalo o korytá v štátnej správe a samozrejme, o privatizáciu, v ktorej sa mal majetok dostať len do rúk najlepších Slovákov.
Na rozhraní milénií prebehli v tlači i ankety o Naj... Slováka. V jednom časopise uviedli 100 osobností, z ktorých si mohli čitatelia vybrať. O mnohých som sa dozvedel po prvýkrát, že vôbec existovali a iní by mohli súťažiť o najlepšieho športovca, maliara, herca..., ale sotva o najvýraznejšiu osobnosť .
V novinách SME tiež prebehla anketa čitateľov o najvýraznejšiu osobnosť Slovenska práve končiaceho milénia. Sledoval som, aké mená sa tam vyskytovali. Najviac hlasov dostal Milan Rastislav Štefánik, potom Ľudovít Štúr, Alexander Dubček, Matej Bel, Ján Jesenius a zopár športovcov, ktorým sa podarilo voľačo dosiahnuť na športovom poli. Žiadne esá medzinárodného významu. Žiadny Emil Zátopek, čo vyhral na olympiáde v Helsinkách všetky dlhé trate a bol mojím športovým vzorom počas mojej mladosti. Ani Jan Železný, majster sveta a trojnásobný olympijský víťaz v hode oštepom. Voľakedy boli naši – Čechoslováci a my sme mohli byť na nich hrdí. Dneska sú to cudzinci a do hodnotenia nepatrili.
Nikto nespomenul Aurela Stodolu, ktorý bol profesorom samotného Einsteina, Murgaša – vynálezcu bezdrôtovej telegrafie, ani Milana Hodžu, ktorý bol jeden čas predseda československej vlády medzi dvomi vojnami a okrem Štefánika jediný slovenský politik európskeho formátu. Hodžu národniari a komunisti zamlčovali, ale Otto von Habsburg ho vo svojich pamätiach označil za „najväčšieho Stredoeurópana“. Nikto nespomenul ani veľkopodnikateľa svetového formátu Jana Baťu, ktorý postavil množstvo fabrík po celom svete a z nich niekoľko aj na Slovensku, ktoré dlhý čas dobre fungovali a zamestnávali kopu ľudí. Tento potomok valašských bačov a zlínskych ševcov bol síce českej národnosti, ale on sám sa považoval za Čechoslováka, mluvil česky, ale o sebe hovoril ako o moravskom Slováčiskovi. Nefiguroval tam ani profesor Vichterle, vynálezca kontaktných šošoviek ani ďalšie vedecké a kultúrne kapacity. Nebol tam ani profesor Heyrovský, nositeľ Nobelovej ceny. Dneska už to nie sú naši. Sú Čechúni.
Naši roduverní Slováci, zrejme neboli nadšení ani týmto výberom: Matej Bel bol posledný polyhistor a mal prezývku „Ozdoba Uhorska“. I keď bol rodom Slovák, považoval sa za Uhra, písal po latinsky a česky, ako bolo v tej dobe zvykom. Lekár Ján Jesenius bol dokonca profesorom na Karlovej univerzite v Prahe a bol tam aj popravený na príkaz Habsburga Ferdinanda II. v roku 1621 spolu s dvadsiatimi šiestimi predstaviteľmi českého stavu po porážke povstania za väčšie slobody protestantov v Čechách. Ľudovít Štúr písal infantilné básne, ktoré sa nedajú dnes použiť. Bol na svoju dobu vzdelaný muž, ktorý veľmi fundovane pomenoval príčiny nesvornosti Slovanov. Vo svojej praktickej politike sám k tejto nesvornosti prispel. V osobnom živote bol veľmi nepraktický a, ako o ňom súčasníci písali, nevedel si sám zaviazať ani mašľu pod krkom. Presadil odluku slovenského nárečia od českého a toto politické rozhodnutie mohlo mať katastrofálne následky nebyť vzniku Československa. Vsadil na politiku izolacionizmu od slovanského hnutia v Rakúskej ríši a na autonómiu s Maďarmi. Vo svojej kontroverznej teórii odmietol moderné európske prúdy, parlamentárny liberalizmus a presadzoval dávno prežitý patriarchizmus slovanských občín, ktorý ešte prežíval v Rusku. Priklonil sa úplne k rusofilstvu, písal o zjednotení Slovanov cárskym Ruskom, prijatie ruského jazyka a pravoslávneho náboženstva. Jeho politická stratégia ho doviedla do úplnej izolácie a napokon aj skončil nejakou nešťastnou samovraždou.
Ani Rastislav Štefánik nebol taký vzorový Slovák, ako si ho vykresľujú naši národovci. Bol svetobežník, francúzsky občan a generál, neskôr zakladateľ Československého štátu. Vyštudoval v Prahe, kde bol členom skupiny okolo časopisu Hlas, ktorý hlásal jednotu československého národa. Trval na formulácii československý národ a keby nebol zahynul pri leteckom nešťastí, nikdy by nebol súhlasil s rozdelením republiky, ktorej bol sám tvorcom. Ako minister vojny trval na jednotnom veliacom jazyku v armáde, a tou mala byť čeština. Dokonca ani neovládal slovenčinu a hovoril len kopaničiarskym nárečím z okolia Myjavy.
S rozdelením Československa nesúhlasil ani Alexander Dubček. Dubček je snáď najkontroverznejšia postava v našich nových dejinách. Jedni ho zbožňujú ako komunistického reformátora a predstaviteľa Pražskej jari, druhí v ňom vidia len komunistického aparátčika, ktorý sa dostal do súkolia boja o moc. Ja som v ňom videl neschopného politika, so zlým rečovým prejavom, ktorý bol v danej chvíli v boji o moc prijateľný pre väčšinu členov politickej verchušky. Bol vždy ovládaný kdesi v úzadí schopnejšími aparátčikmi, ktorí však neboli tak prijateľní pre sovietskych a slovenských aparátčikov. V rozhodujúcich momentoch bol nerozhodný a zlyhal. Podpísal moskovský protokol o okupácii a podpísal aj potom, keď už mohol tušiť, že ho vykopnú z vrcholných funkcií, takzvaný pelendrekový zákon, podľa ktorého policajti perzekvovali, prenasledovali, ale i vraždili občanov, ktorí sa odvážili proti režimu vystúpiť. Je iróniou jeho osudu, že podľa toho zákona perzekvovali aj jeho samotného, keď ho od seba komunisti odvrhli. Možno bol ľudskejší a slušnejší než tí jeho partajní súkmeňovci, ale ja som bol stále presvedčený, že slušný človek nemal medzi tými komunistickými banditmi čo robiť, a preto by som nekládol takéhoto človeka na piedestál.
Je príznačné, že nikto nedal jediný hlas takej európskej kapacite 19. storočia, akou je Ján Kollár, doktor filozofie a archeológie, etruskológ, profesor slavistiky na viedenskej univerzite, znamenitý básnik a obrodenec. Alebo Pavol Jozef Šafárik, slavista a vedec skutočne európskeho významu. Mohol by som spomenúť mnohých iných význačných, múdrych a uznávaných ľudí staršieho i novšieho veku, ale o tých mladí účastníci ankety asi nič nevedia, lebo naša propaganda ich považuje za príliš českých a neslovenských.
A čo tak ešte spomenúť našich prvých prezidentov Tomáša Masaryka a Eduarda Beneša, ktorí urobili pre Slovensko a Slovákov prinajmenej tisíckrát viac než všelijakí pomätení národní bardi a klerikáli. Keď chcem niekoho hodnotiť, tak by som si mal vytvoriť akési kritéria podľa čoho to robiť. Napríklad to, ako prospeli spoločnosti. Bez týchto dvoch by Slovensko a Slováci už neexistovali, to by si mohol každý národovec zapísať za uši. Obaja sa hlásili k československej národnosti, i keď Masaryk mal otca rodom Slováka. Beneš neuznával ani samostatnú českú ani samostatnú slovenskú národnosť. Vychádzal z histórie a že len vplyvom dejinných súvislosti žili tieto dve slovanské spoločenstva oddelení hranicami. Ale ako to vysvetliť určitým týpkom, čo sa večne oháňajú len národom? Podľa nich bol zbojník Jánošík lepší Slovák než Majster Pavol z Levoče, ktorý mal pravdepodobne nemecké gény. Koho si budeme viacej vážiť? A Mnoho ďalších osobností by som mohol uviesť, je ich strašne veľa, čo posunuli ľudstvo dopredu, aj keď ich gény nenosia zlatú visačku s nápisom Made in Slovakia.
 

Späť||Dopredu

TOPlist