wz
 

Nemilujem Slovensko

Minule som skoro dopozeral v televízii program „Milujem Slovensko“. Bol to dosť sadomasochistický výkon, lebo pozerať na takýto program je podstúpiť určitý stupeň sebatrýznenia. Vidieť tam sebavedomých mladých ľudí predvádzať svoju duševnú nedospelosť, je pre človeka s nárokmi aspoň na základnú mieru kritického pohľadu, deprimujúce a trpiteľské. Ten program Milujem Slovensko je samo osebe dôvod nemilovať Slovensko, ale dá sa to vyriešiť jednoduchým vypnutím televízora, a tak pokukujem po iných dôvodoch, prečo by som mal milovať Slovensko, ale mám s tým problém.
Niekedy nám bolo nariaďované, aby sme milovali Sovietsky zväz. Tiež cez televízne programy, ale aj nariadeniami a kádrovaním. O takejto milovačke sme hovorili, že je to najvyšší stupeň zvrhlosti. Dnes už nemusíme milovať Sovietsky zväz, ale musíme milovať Slovensko. Mne to milovanie nešlo vtedy ani teraz. Ako som vtedy nemal veľkú chuť milovať krajinu, ktorá nás okupovala, tak ani teraz nemám chuť milovať krajinu, ktorej povinne platíme dane, urobila z nás žobrákov Európy a mňa nechala zavrieť do basy za skutok, ktorý som nespáchal, ale ktorý na mňa ušili snaživí lokaji a ochrancovia mocných Slovákov.
Milovať štát, musí mať nejaký racionálny dôvod. Nielen to, že zhodou okolností sa narodíme a žijeme v nejakej krajine. Ale napríklad aj to, že tam vládne múdra vláda, ktorá si svojich občanov váži, nerobí na nich všelijaké habaďúry, komploty a okrádačky. Polícia je tam skutočne na to, aby občanov chránila a nie aby na nich nahrávala komploty, pokuty a chránila len mocných hlaváčov. Keď ani politici, ani sudcovia v tej krajine nie sú vagabundi, tak človek by mohol skutočne tú krajinu milovať a byť na ňu aj hrdý.
Toto všetko však u nás jaksi absentuje, a preto naši tajtrlíci vo vláde si zmysleli, že nám milovačku a národnú hrdosť nainfikujú. Postavia sochu nejakého koňa so stredovekým buržujom a vyhlásia ho za kráľa. Povymýšľajú si slávne dejiny, so slávnymi predkami a svätcami a že sme strašlivo starodávny národ a my z toho máme byť hrdí. Ono to tak ale nefunguje, ako som už bol spomenul a nejakými hlúpymi programíkmi, sochami a oblbovačkami sa nedajú ľudia len tak ľahko obalamutiť. Teda, aspoň časť z tých ľudí a tá druhá časť sa dá, čo dosviedčajú volebné výsledky a prieskumy.
Štát však neni len krajina. Sú to predovšetkým ľudia. Možno ste sa pri tých svojich denných starostiach nevšimli, že štáty sa robia preto, aby neveľké množstvo chytrákov si učinilo zadosť svojej patologickej potrebe viesť iných ľudí. A keďže tých ľudí považujú za hovoriaci dobytok, tak majú tendenciu ich pásť, ale najmä dojiť. To je príjemná činnosť a dobre to vždy vynášalo už od dôb Sumerov, kedy vznikol prvý štátny útvar.
Štátni rančeri a pastieri všetkého druhu snažili sa svoj dobytok nejako označkovať. Človek dostane jednoducho punc Sumera, Egypťana alebo Nemca či Slováka. Takto sa z hovoriaceho dobytka stáva národ a človek získava národnú hrdosť, pretože už neni obyčajný vôl alebo krava, ale je Sumer, Egypťan atď.
Vytvoriť národ nebol veľký problém ani u nás po vzniku prvého nášho štátneho útvaru československého. Veď naši farári mali s tým už takmer poldruha storočnú skúsenosť, odkedy nás chceli pri rekatolizácii oddeliť od kacírskych Čechov a vytvoriť z nás národ slovenský. Samozrejme, katolícky. Katolícki kovboji predsa nemohli pripustiť, aby ich úlohu tu zastupovali českí kovboji alebo i slovenskí protestantskí kovboji. Veď ich tu bolo len necelých osem percent, a to je v demokracii neprípustné a tak demokraticky ten štát rozvrátili a urobili samostatný štát.
Po pár rokoch prišli komunistickí kovboji a pár desaťročí nás pásli a dojili oni. Pred štvrťstoročím sa tu odohrala fraška, ktorej hovoria zamatová revolúcia plná nežností a lásky, pri ktorej sa dohodli komunisti s pánbičkármi, že nás budú pásť spoločne a ocajchujú nás opäť na Slovákov. Podelili si majetky pri všelijakých reštitúciách a privatizáciách a my dobytok sa nebudeme mať pomaly ani kde pásť. Povedal by som, že tak nám treba, pretože sa skutočne správame ako dobytok a aj keď je nám daná možnosť hovoriť, mlčíme.
Ja som sa počas tých najväčších rokrádačských rodeí odhodlal nemlčať a urobil som si k tomu účelu aj vlastný časopis Tŕň, s ktorým som pichal do tých našich rančerov. Lenže rančeri majú k dispozícii kovbojov, sudcov a všelijakých pištolníkov skúsených ešte z bývalých časov a tým nerobilo problém ušiť na mňa komplot. Odsúdili ma za skutok, ktorý som nespáchal, bez dôkazov, ale to pri našej justičných praktikách a danom sudcovskom ansámbli neni žiadny problém.
Nechcem však forsírovať moju osobnú kauzu na všeobecný náhľad na tento štát. Opísal som to nakoniec vo svojej knihe „Baťo“ lebo som presvedčený, že takéto prípady by nemali byť zmetené pod koberček, i keď je to houby platné. Prečo by to malo niekoho zaujímať? Nezaujíma to politikov, novinárov a pracovníkov inštitúcii, ktoré by sa dodržiavaním ľudských práv mali zaoberať a na ktorých som sa obrátil. Tak aký dôvod by som mal s tým otravovať iných ľudí, ktorí majú svoje vlastné starosti a traumy? Možno už len pre ten dôvod, ktorý som bol spomenul, že žiadna kauza, ktorej sa porušujú základné ľudské práva občana, by nemala byť zamietnutá pod koberček. Včera sa to stalo mne, zajtra sa to môže stať, milý občan, Tebe. V tejto krajine sa vyvinulo veľmi vhodné živné podhubie na výkon pokrivenej moci, a to by som nepovažoval za afrodiziakum k jej milovaniu.
O tom, ako pracujú naše súdy sa napísalo habadej, ale prežiť to na vlastnej koži je niečo iné. Zažiť porušovanie platných paragrafov zhrnutých v príslušných zákonníkoch, ústave a medzinárodných dohovoroch o ľudských právach je niečo iné, ako čítať bezzubé články v tlači od pohodových novinárov a úradníkov v inštitúciách, ktoré by sa mali dodržiavaním práv zaoberať, riešiť ich, písať o nich a nekompromisne ísť k jadru vecí. Je to trochu prácna činnosť a aj trochu riziková, tak prečo by sa s tým paprali? Preto som považoval za svoju povinnosť napísať svoje svedectvo, i keď je to, ako som už bol taktiež spomenul, houby platné a k milovaniu štátu to tiež neprospieva.
Počas tej nežnej kamufláže som predpokladal, že po dobe šafárenia jednej strany, kedy sa s dodržiavaním ľudských práv príliš nepárali, sa to zmení. Preto som sa aj v rámci mojich možností snažil k tomu pomôcť, zvlášť keď som dosť zavčasu postrehol, že sa začínalo kradnúť vo veľkom a začali sa presadzovať indivíduá so širokými lakťami, zakrslým duchom, ale s veľkou hubou o národe, svojbytnosti a kompetenciách. Bol som vtedy v tom, že demokracia je predovšetkým kontrola moci. Bezvýhradná, nekompromisná a netrestaná kontrola. Že sa gauneri nebudú môcť dožadovať svojej ctihodnosti, ktorá neexistuje. Cítil som sa v tej dobe ako občan a nie ako dobytok, ktorý povýšia na národ.
Dnes má už každý svoje vlastné skúsenosti a je preto zbytočne sa rozpisovať o masových rozkrádačkách, o ľuďoch bez chrbciny, so schopnosťou otočiť sa akýmkoľvek smerom z ktorého plynie profit a oháňajúci sa národom. Títo ľudia vo svojom malichernom egoizme povalili aj tie vymoženosti, ktoré sme za komunistov mali k dispozícii. Prestala výstavba bytov, obmedzenie bezplatného zdravotníctva, školstva, humánnejšieho prístupu k nemohúcim a postihnutým. Umožnili vybrakovať fabriky straníckymi privatizérmi, ľuďmi neschopnými a pritom schopní všetkého. Miesto podpory slobodného podnikania, kládli všemožné prekážky malým podnikateľom, ale umožnili spriazneným straníckym podnikateľom a privatizérom prelievať miliónové a miliardové čiastky zo štátneho rozpočtu do svojich kešení. Aj to málo, čo sa dostalo na verejnosť, mi dostatočne bráni, aby som sa oddal nekritickému milovaniu tejto krajiny. Nepomôžu mi k tomu ani prostoduchí moderátori a ujúkajúci komparz okolo nich v televíznej relácii Milujem Slovensko.

Späť||Dopredu

TOPlist