wz
 
 

Nechcem byť Slovákom

Pokiaľ mi pamäť siaha, vždy som chcel kýmsi byť. Len čo som sa naučil čítať a prečítal si Prostonárodné povesti od Dobšinského, chcel som by statočný Janko, čo osekal všetky hlavy zlého draka a oslobodil tak princeznú. Neskôr som chcel byť Vinetuom, pirátom na ostrove pokladov, kovbojom s proklate nízko zavesenými koltami, letcom, kozmonautom, detektívom Marlowom, alebo o kom som práve čítal. Niekedy som chcel byť aj Jánošík, ale keď som sa dozvedel, že bol lupič, tak som ho vyradil zo zoznamu. Keď som sa dočítal niečo o Heyrovskom, chcel som byť nositeľom Nobelovej ceny. Ale chcel som byť aj Romanom Rolandom, Thomasom Mannom, Picassom, ale aj beatlesákom, Karlom Gottom, Waldom či Suchým. Vždy som mal svoje obdivované vzory, s ktorými som sa stotožňoval a chcel som nimi byť, až som nakoniec narazil na citát Jana Wericha: „Když už člověk jednou je, tak má koukat aby byl. A když kouká aby byl a je, tak má byt to, co je a nemá být to, co není, jak tomu v mnoha případech je.
Tie slová pána Wericha ma zdravo uzemnili. Jana Wericha som uznával ako múdreho človeka. Priznám sa, že som chcel byť aj nim, lebo som obdivoval jeho múdre myšlienky a inteligentný humor, na rozdiel od humoristov a komikov, ktorí sa mi predvádzajú na našej televíznej obrazovke a ktorí ma privádzajú do plaču a nie k obdivu. Tí tu už štyristo rokov nemuseli byť, ako by bol povedal pán Werich. Nimi by som nechcel byť, i keď sú vraj nadmieru honorovaní.
A tak sa teraz zameriavam viac na to, kým by som nechcel byť. Je toho spústa, kým by som nechcel byť, keď tak poznávam ľudí, rôzne celebrity, kukám sa na nich v televízore a sú tiež nadmerne honorovaní za nič alebo len za žvasty, sľuby pred voľbami a za predvádzanie svojej duševnej úbohosti. Títo ľudia mi neustále pripomínajú, že by som mal byť Slovák, navyše, hrdý Slovák. Nikdy som Slovákom netúžil byť z prostého dôvodu, že som nim bol. Vždy som to bral ako fakt, ktorý ma zvlášť nenadýmal, ale ani nedeptal. Narodil som sa tak. Mohol som sa narodiť v iglu ako Laponec za severným kruhom alebo ako rákosník v delte Mekongu. Byť na niečo hrdý, čo nie je mojou zásluhou, je hovadina.
Bádaním dôvodov národnej hrdosti sa zaoberajú aj naši akademickí vedci vo velikých budovách a tímoch, ale napriek úmornej námahe a vynaložených finančných prostriedkov ma dosiaľ zvlášť nepresvedčili, aj keď udávajú nejaké postavy z minulosti, čo by mali stimulovať našincovi hrdosť. Pospomínali aj nejaké kniežatá a kráľov, čo nimi neboli, svätcov, ktorí neboli svätí, a keď ich aj dodatočne vysvätili, je mi to úplne egal. Poukazujú aj na mnohé známe osobností, ktorých známosť čiahala až po naše humná. Povymýšľali si slávnu históriu o národe, ktorý národ nikdy nebol, len aby ho mohli nahnať do košiara, aby si ho všelijakí vypatlanci nárokovali pásť a dojiť. Tí všetci ma nedoviedli k obdivu a aby som bol z toho hrdý, dokonca pyšný.
Mám byť pyšný na Štúra? Odmietol písať česky, ako bolo dovtedy u nás zvykom a vymyslel si zvláštny jazyk, lebo sme vraj zvláštny kmeň či národ. Trpel nejakým syndrómom alebo čím, keď tvrdil, že všetci budeme v budúcnosti Rusi. Alebo mám byť pyšný na Andreja Hlinku? Nedávno nacionalisti postavili v parlamente bustu Hlinkovi, lebo to bol veliký Slovák a veliký politik a nám kážu, aby sme ho ctili a boli na neho hrdí. Neviem, ako by som sa mohol donútiť uctievať pamiatku na Andreja Hlinku. Na začiatku jeho politickej kariéry zohral nejakú pozitívnu rolu, ale potom mu niečo kvaplo na karbid, či čo. Keď sa začalo hovoriť o odluke cirkvi od štátu a nesplnili sa jeho ambície vodcu, čo očakával od pražskej vlády a nevymenovali ho ani za biskupa ani za cirkevného patriarchu Slovenska, čo požadoval napriek kanonickým zvyklostiam, stal sa z neho velice konfliktný typ a ku svojim politickým odporcom na kňaza až patologicky netolerantný. Obdivoval Mussoliniho, generála Franka a sám sa pasoval za slovenského Hitlera. Bol proti parlamentnej liberálnej demokracii a chcel autoritatívny katolícky štát podľa vzoru diktátora Salazara v Portugalsku a sám sa nechal oslovovať ako vodca. Nenávidel iné cirkvi, ktoré sa nepodriaďovali Vatikánu a proti husitským Čechom nabral priam živočíšnu nenávisť, ústiacu do autonómie a rozpadu prvej republiky. A takého človeka mi v parlamente odsúhlasili, že si ho mám vážiť, brať ho ako svojho otca. Nemám záujem. Nemám záujem obdivovať ani jeho epigóna Jozefa Tisu, ktorý prejavil enormný talent strkať sa Hitlerovi do zadku. Hitlera a jeho epigónov som totiž tiež nikdy neobdivoval, tak ako aj ich komunistických naprotivníkov a epigónov, i keď niektorých označujú za velikých Slovákov.
Mám snáď obdivovať a milovať tie zlodejské kreatúry, ktoré sa tu objavili po manchestrovom prevrate? Ako bývalí komunisti sa začali pasovať za velikých Slovákov. Tárali o kompetenciách, samobytnosti a špecifikách slovenského národa, rozbili československý štát, aby mohli potom nerušene a bezproblémovo rozkradnúť fabriky a štátny majetok. Alebo mám milovať tých boľševických sudcov, ktorí odsúdili bárskoho za to, že sa pomodlil na verejnosti alebo sa dožadoval dodržiavať ľudské práva? Dneska súdia nepohodlných kritikov z radov novinárov alebo občanov, ktorí majú toľko odvahy, že sa ohlásia proti špinavostiam, čo sa v tejto republike dejú. Keď niekto napíše na nich svoj názor a na to čo stvárajú, sebe sami si prisudzujú veľké odškodné za porušenie ich ctihodnosti. Neviem si predstaviť, kedy k nej prišli. Majú ju jak šafranu, asi preto si ju tak cenia. Alebo že by to mali byť policajti? Tí si vycapili na karosérie áut, že chránia občanov a pritom chránia len oligarchov a papalášov a na chudobu vedia akurát uplatňovať pokuty alebo nahrajú na nich komplot, ako sa to stálo mne.
Alebo mám milovať a obdivovať vládnych a štátnych činiteľov a úradníkov? Tie gorile, čo bez zábran rozkrádajú štátny rozpočet v rôznych tendroch v súčinnosti so zlodejskou oligarchiou, ktorá všelijakým podvodnými privatizáciami prišla k miliardovému imaniu?
Neobdivujem ani tie ovce z radov voličov, ktoré tých úradníkov volia len preto, že im sem tam dajú kvetinku a odhodia im ohlodanú kosť vo forme sociálnych balíčkov. Nechajú sa ukecať všelijakými pronárodnými rečičkami, fujarami, umelým folklórom a pseudoľudovými krojmi namiesto toho, aby tých šmejdov riadne kontrolovali, čo stvárajú pri výkone moci a sem-tam ich nakopali do prdele.
Veru, je veľa dôvodov prečo nebyť hrdý na tento štát, ktorý si prisvojil ruskú vlajku z dôb Petra Veľkého a štátny znak Maďarov ešte z dôb uhorských Arpádovcov. Z Uhorska zdedili naši papaláši aj feudálne prežitky, kde politika bola len pánske huncútstvo. Urodzení páni sa usilovne starali o to, aby sa ich poddaní ľudia báli a prejavovali pánom úctu, ako to napísal vo svojich dejinách Anton Špiesz. Nemám záujem o takýto štát a byť poddaným Slovákom. Prísamvačku!


Späť||Dopredu

TOPlist