wz
 
 

Demokracia alebo domakaračija?

Voľakedy, ešte za komunistov, keď sa voda sypala a piesok sa lial a príroda bola paf pred plánovaným hospodárstvom, som si naivne myslel, že demokracia je len jedna. Že je to doslova vláda ľudu. Je pravdou, že sme vtedy moc o demokracii nevedeli. Až neskôr, keď som sa jak-tak vedel zorientovať, kde je sever a iné svetové strany, som zistil že to tak neni. Už v rodisku demokracie, v antickom Grécku, to tak nebolo a tých demokracií tam bolo toľko, koľko tam bolo štátov. A tých tam bolo habadej. Nevolali ich tam štáty, ale polis. Od tohto pojmu máme aj slovo politika. Vtedy to slovo nemalo taký pejoratívny význam, ako má dnes, pretože tí starovekí politici boli v prvom rade občania. Treba podotknúť, že slobodní občania. Boli tam aj slobodní občania, ktorí sa politike nevenovali, ale tých tam považovali za idiotov. (Je zaujímavé, že dneska je to presne naopak.)
V starom Grécku boli aj neslobodní občania (ostatne, ako všade vo vtedajšom svete). Volali ich heilóti, dórofoi, perioikovia a tak všelijako. U nás sa zaužíval názov otroci. Aristoteles vo svojom diele Politika definoval otroka tak, že to je ten, čo nemôže riecť, čo si myslí. Neznamená to snáď, že by bol nemý, vedel vyprávať, poprosiť, poďakovať a v skrytosti si aj pošomrať, ale bol považovaný za hovoriaci dobytok.
Tým, že v Grécku bola sloboda názorov, predbehli ďaleko staršie civilizácie Egypta či Babylonu, kde vládol despotizmus a náboženské tabu. Takých volali Gréci barbari. Tí nemohli nesúhlasiť s názorom despotu, lebo by dostali po frňáku, ale najčastejšie o ten frňák by boli prišli. Grék nikdy nepadal pred vládcom na kolená, mohol nesúhlasiť s jeho názorom a mal možnosť vlastného úsudku. Nič a nikto pre neho nebol tabu. Gréci nespoliehali na mýty spísané grafománmi tvrdiaci, že ich osvietil Boh a vnukol im všelijaké nezmysly do gebulí. Gréci sa spoliehali na rozum, bádanie a zdravý úsudok. Najstarší známy filozof Thales hovoril, že všetko živé vzniklo z vody. Po ňom prišli mnohí ďalší ako napríklad Herostratos. Ten bol presvedčený že pralátkou všetkého je oheň a že Zem je guľatá, vznáša sa v priestore a okolo sa pohybujú planéty. A to bolo v 6. storočí pred narodením Ježiška. I dnešná veda im dáva za pravdu, i keď oheň premenovala na energiu, ktorá je podľa kvantovej teórie základom veškerej hmoty. Pythagoras bol presvedčený, že základom všetkého je číslo. V dobe computerov ani toto tvrdenie nám nejde celkom proti srsti.
Fascinujúce je najmä relatívne krátke obdobie (5.-4. stor. pr.n.l.) vrcholnej gréckej demokracie, ktoré umožnilo rozvoj takmer všetkých druhov umenia a základných vedeckých odborov, ktoré ľudstvu v podstate postačujú podnes. Toto náhle vzopätie sa ľudského ducha nebolo dielom privilegovanej vrstvy patricijov alebo vojvodcov, ale bolo výsledkom slobody každého jednotlivého občana, a to bol v dejinách priam zázrak, ktorý sa nikdy predtým ani potom v takom rozsahu nezopakoval. Slobodný občan mohol tvoriť, ale najmä otvorene kritizovať a posudzovať i najmocnejších hlaváčov a voľne sa angažovať, čím získavala celá spoločnosť. Od gréckej demokracie v 5. stor. pr.n. l. vidíme, že veľké myslenie, kultúra a veľké veci mohli vzniknúť jedine vtedy, keď mal človek slobodu. Len čo prišli cisárstva a diktatúry a všelijakí farárkovia, tak došlo k úpadku. V dejinách je na to množstvo prímerov.
Ani v v tom starom Grécku nemali vo všetkých polisoch rovnaký názor na demokraciu a prispôsobili si ju, ako im to pasovalo. V Sparte boli skôr za demokratickú rovnosť po vojensky a urobili si tam taký malý komunizmus. Preto ani nič svetoborného tam nedosiahli okrem toho, že vyvolali množstvo vojen a dostali sa do značného úpadku. Skrátka, komunizmus je raz taký.
Zatiaľ nevzniklo nič lepšieho, čo sa týka usporiadania štátu a správy veci verejných ako to, na čo prišli Aténčania. Filozof Platón síce špekuloval o ideálnom štáte, kde by vládla skupina múdrych filozofov, ktorí sú natoľko múdri, že by sa neženili a nemali žiadny majetok. Boli by to dokonalí diktátori, a tí budú vládnuť nedokonalým občanom. Jeho žiak Aristoteles s tým nesúhlasil, lebo vedel, že dokonalý diktátor neexistuje. On už vtedy dobre vedel, že človek je vo svojej podstate zviera a keď mu to umožníme, stane sa z neho beštia.
Dosiaľ sa nič lepšieho nenašlo, čo sa týka formy štátu, ako je demokracia z čias antických Grékov. Nie je to dokonalá forma, má mnoho nedostatkov, lebo k cieľu sa dostávame všelijakými krivolakými cestami, ale k nemu sa nakoniec vždy dôjde, ako to kedysi konštatoval Winston Churchill. T. G. Masaryk v knihe Karla Čapka Hovory sa vyjadril, že základom demokracie je slobodná kritika a verejná kontrola. Churchil a Masaryk boli múdri politici. Vždy sa však vyskytli chytráci, ktorí si mysleli, že oni tie krivé cesty narovnajú oceľovým pravítkom. Neboli to múdri filozofi a politici, ale hlúpi despoti. Sú ich plné dejiny. Tí všelijakí králi, cisári a tyrani v novšom vydaní nám nahovárali, že keď to oni zoberú do rúk, prestanú byť zmätky, bude poriadok, nikto nebude kafrať do ich krásnych sociálnych, nacionálnych alebo božských ideí. Vždy sa z toho vykľulo veľké svinstvo.
Úlety človeka, ako je holokaust alebo vraždenie vo vojnách, zvykneme posudzovať ako neľudské prejavy. Podľa filozofov sú to prejavy až príliš ľudské, keď necháme zainteresovaných bez dozoru. Nič lepšieho nemáme na to, ako schladiť horúce hlavy uletencov, než je dozor angažovanou verejnosťou. Žiadni svätí nám s tým nepomôžu, počnúc Floriánom, patrónom hasičov a končiac Najsvätejšou Trojicou. Je to na nás všetkých tých, čo sú ochotní a schopní sa angažovať.
Je to fakt, že už od starých Grékov ľudia nevymysleli nič lepšieho, než nahradiť tyraniu vládou všetkých. Všetci síce nevládnu, ale všetci majú právo kontroly vlády. Ja, ako radový občan, chcem mať právo vládu dozorovať. Aby som mal právo otvoriť klapačku bez rizika, že dostanem facku na celú hlavu. Alebo, že napíšem do novín. Keď vidím, že vláda alebo nejaký sudca je vôl, tak chcem mať priestor šplechnúť im to priamo do očí bez toho, aby ma za to niekto trestal. V antike mali na to verejné fóra, snemy, črepinové súdy a všelijaké eklézie, agóry, fýlie a my máme na to verejné médiá. To je demokracia!
Politici nám chcú nahovoriť, že existuje halda demokracií. Svoju vlastnú demokraciu majú kresťania, je tu sociálna demokracia, nacionálna alebo zrovná nacistická. Aj komunisti majú svoju demokraciu, ktorú jej vyznávači označili ako demokratický centralizmus. Je to taký nezmysel, ako keď niekto príde s guľatou kockou alebo s kvadrátom kruhu. Ja si však neustále myslím, že existuje len jedna demokracia a tie adjektíva z nej len uberajú alebo ju negujú. Môžu existovať viaceré formy a spôsoby výkonu demokracie, ale furt je len jedna. Demokracia je to, aby som mohol slobodne mávať rukami a dávať pozor len na to, aby som pri tom mávaní nedal cez držku susedovi. A ten sused dáva bacha na to, aby on nevrazil po hube mne. A je jedno, či ten sused je kresťan, socialista alebo mašinista a ja som traktorista, evanjelista alebo bársčo, čo sa mi chce, aby som bol. Demokracia chce trochu tolerancie a empatie k tomu odnaproti a ždibinku skromnosti a nesebeckosti od seba.
V demokracii sa musia naučiť žiť vedľa seba traktorista s kapitalistom, liberál s konzervatoristom a buzerant s pánbičkárom. Stačí k tomu málo, aby jeden druhého rešpektoval, že je tu a že tu bude, že gayovia nebudú okázale na svojich dúhových pochodoch otŕčať svoje kontrfaly a svätuškári tiež nebudú preháňať so svojimi svätými procesiami. Vzájomná tolerancia a rozumné uznanie nárokov na existenciu iných názorov než mám ja, to je správny modus vivendi. Každý je iný, a keď mi tu nejaký predseda vlády v televízii omieľa, že potrebujeme jednotnú vládu (samo, pod jeho vedením) a nie zlepenec viacerých politických strán, tak nech sa ide pásť a nie vládnuť. Štát je zlepenec občanov rôznej sorty a vláda musí byť ich odrazom.
U nás to tak zatiaľ nefunguje. Keď si voľajaký papaláš zmyslí, že mu bolo ubrané na jeho ctihodnosti tým, že niekto o ňom napísal svoj názor, tak hneď žaluje a chce z toho vytrieskať kopec eurov. To v starom grécku nebolo. Tam si papaláši nedovolili vyskakovať, lebo hneď na neho občania urobili črepinový súd a desať rokov sa nemohol ukázať na verejnosti. Každý tam bol volený každým a len na určité obdobie, aby sa nemal možnosť moc skompromitovať alebo skorumpovať. Najšpičkovejšia funkcia šéfa ľudového snemu tam bola volená každé ráno a mandát trval len jeden deň a jeden raz za života. Taký sa, veruže, skompromitovať nestihol ani sa stať beštiou, či tyranom.
Ako sa však skoro denne presviedčam z nášho politického diania, tá grécka demokracia nám Slovákom moc neštimuje. My máme inakšie korene, ako nás presviedčajú mnohí vzdelanci už od 18. storočia. Ďurko Papánko (písali ho síce Papánek, ale to bude zrejme bohemizmus) prišiel na to, že my Slováci sme najstarobylejší. Z nás vznikli všetci Slovania a aj Kelti a Germáni a naša identita siaha zrejme až k neandrtalcom. Kde sa na nás hrabú všelijakí homovia sapienti alebo Gréci s tou ich demokraciou.
Pred rokmi som čítal knihu od českého autora Antonína Horáka s názvom „O Slovanech úplně jinak“. Keďže my vieme, že Slovania sú Slováci, tak je tá kniha o nás. Antonín v tej knihe píše, že Slovania (ďalej len Slováci) boli od pradávna roľníci. Nevenovali sa pastierstvu, kočovníctvu, netvorili dobyvateľské nájazdové hordy, ale pripútali sme sa k svojim roličkám. Vždy nám išlo len o to, aby z našej roličky sused neodoral brázdu. Z toho pochádza aj náš individualizmus a máme ho hlboko zakorenený v tej našej širokej prasedliackej duši.
Starí autori z Byzancie o nás písali, že sme modrookí, plavovlasí, usilovní, srdeční a pohostinní, ale zároveň hlavatí a nesvorní. Vizážou sme sa stihli odvtedy všelijako domiešať, ale tá hlavatosť a nesvornosť v nás zostala. Máme to jaksi v krvi, či ribonukleonovej kyseline, či kde. Preto nám ani tá demokracia nikdy neštimovala a podľa autora A. Horáka sme si ju pomenovali na domakaričiju. Znie to veľmi praslovensky, ale znamená to v súčasnej reči, že dom si vediem (karujem) ja sám a nikto iný mi do toho nebude kafrať. Preto sa nám tak hodí, že sme teraz takí samostatní, svojstojní a svojbytní a antických Grékov môžeme považovať za barabašov. (Barbari - to bude tiež asi nejaký bohemizmus či čo.)
Zatiaľ to ešte nie je technicky realizovateľné, aby sme si vytvorili každý svoju republiku, ale vývoj k tomu speje. Každý ambicióznejší politik si vytvára svoju vlastnú stranu, a to je prvý zásadný krok k tomu, aby si vytvoril aj vlastnú republiku. Však to poznáme z nedávnej i dávnejšej minulosti, keď sa tu začala presadzovať stará dobrá domakaričija.

Späť||Dopredu

TOPlist